Fernandov hlas

Ako nazvať záľubu, ktorej sa venuješ už viac než šesťdesiat rokov? Niečo, čo sa prepletá so životom, až sa stane jeho súčasťou? Možno na to slovo „vášeň“ nestačí. Možno by sme to mohli nazvať „láskou“.

Volám sa Fernando a mám osemdesiat rokov, no stále sa cítim mladý. Mal som niečo po 20, keď som takmer náhodou stretol priateľa, ktorý chodieval do mlyna môjho otca. Nepamätám si, ako sme sa dostali k rozhovoru o tom, ako trávi voľný čas. Vtedy táto činnosť ešte nebola veľmi rozšírená, no čoskoro sa to malo zmeniť. A mala ma nadchnúť natoľko, že som sa jej napokon venoval celý život. Prijal som teda jeho pozvanie a šiel s ním, aby som zistil, ako chovať včely.

Zvedavosť je naozaj vytrvalá, a keď sa raz rozhorí, nedá sa uhasiť. Ani ja som nebol výnimkou. Začal som študovať a čítať všetko o včelách a ich chove. Mnohé z tých kníh mám dodnes. Každá rozpráva iný príbeh, no v jednom sa všetky zhodujú: v rozmeroch. Podľa tých presných rozmerov som postavil svojich prvých pár úľov. Áno, „svojich“, pretože až keď niečo vytvoríš vlastnými rukami, môžeš to skutočne nazvať „svojím“.

Musím priznať, že prvé roky neboli ľahké, pretože naozaj sa začneš učiť až vtedy, keď zavrieš knihy. Získavať med z úľa nie je také jednoduché, ak nie si skúsený včelár. Musíš poznať postupy, ročné obdobia, vedieť, ako chrániť úle pred predátormi a úmornou horúčavou, a naučiť sa, kedy čo kvitne. A predovšetkým musíš spoznať ich – včely –, čo je najťažšie. V ich spoločenstve nič nie je ponechané na náhodu a ochrana rodiny je pre ne najvyššou hodnotou. Sú pripravené aj na tú najväčšiu obeť, ktorá pre človeka znamená bolestivé bodnutie. Bránia, starajú sa a chránia; napokon sa od nás až tak nelíšia. Ony aj my vieme, čo je naozaj dôležité.

Možno práve preto je med, ktorý získavam, zvyčajne určený mojej rodine. Moja žena ho rada používa do koláčov. Najradšej mám jej koláč crostata s hrubou vrstvou medu a plátkami jahôd alebo marhúľ navrchu. Med si môžeš vychutnať aj po lyžičkách, dokonca aj pred spaním. Vždy mám poruke malú fľaštičku prírodného domáceho propolisu, ďalšieho vzácneho daru z úľa.

Moja žena ma už toľkokrát počula rozprávať o včelách, že sa aj sama stala odborníčkou. Moja dcéra vyrastala so mnou a so včelami. Možno som poznámky, ktoré som si začal robiť v prvých rokoch, písal pre ňu bez toho, aby som o tom vedel. Moja dcéra mi vždy pomáhala, no teraz sa rozhodla, že sa chce naučiť ešte viac. Požiadala ma, aby som kúpil včelársky oblek a všetko vybavenie. Nedávno ju poštípali včely, ale mávla nad tým rukou, pretože ju napĺňa rovnaká vášeň, ktorá už roky poháňa našu rodinu. Udržiavať túto vášeň živú je jediný spôsob, ako ju odovzdať ďalším generáciám, aby aj ony mohli žasnúť nad neobyčajným životom včiel, ktoré boli a vždy budú takou veľkou súčasťou našich životov.

Autori:
Text: Carlotta Fiore
Fotografia: Diego Rosselli